“Druhý pilier máte? Kto vám robil poistku? Mohli by sme sa na to pozrieť? A kreditku nechcete?”
Keď si idete do banky vytiahnuť zo sporiaceho účtu nejaký rozpočet na večerné posedenie, sú toto tie najotravnešie slová, ktoré môžete počuť. Počuť. A predstavte si, že by ste ich mali hovoriť. Denne ich opakovať desiatky, stovky krát. Pre potreby klientov, popri svojej bežnej práci a neustálom napĺňaní potreby aktualizovať svoje vedomosti o desiatkach produktov so stovkami podmienok.
Obvykle sa nad tým pri návšteve pobočky nikto nezamyslí a človek je skôr rád, že vypadol.
Teraz, keď sa začali zamestnankyne a zamestnanci bankového sektora ozývať s požiadavkami na zvýšenie mzdy, jasne ukazujú, že ľudia za prepážkou nie sú len dobíjateľné automaty ťahajúce od nás prachy, vybavujúce pôžičky a loviace provízie. Ale pracujúci ľudia ako my ostatní, motivovaní uživiť seba, svoje rodiny a myslieť na budúcnosť.
Pracujú s (rôznymi) ľuďmi, takmer v celodennom sede, zatvorení v nákupných centrách, plniac obchodné plány zamestnávateľa so ziskom v stovkách miliónov. Tak sa rozhodli vypýtať si trošku viac. A odpoveď? Manažment, ktorý nemá problém vyplácať si koncoročné odmeny vo výške 100% už tak veľmi slušného ročného platu, súhlasí so zvýšením miezd. Ale len o také percento, ktoré ani nereflektuje mieru inflácie a zvyšovania cien. Uniká mi, prečo by mal niekto, kto sa svojou prácou podieľa na tvorbe enormného bohatstva, reálne chudobnieť. Predstavme si niekoho, kto dnes zarába 700 – 800 Eur. Samoživiteľka, ktorá prežije s dieťaťom v prenájme s takýmto príjmom, je superhrdinka! Možnosti usporiť, isť na dovolenku a podobne? Neveľké…
Možno by banka rada pridala, ale nemôže. Trpí totiž pod jarmom štátu alebo vysokých daní. Alebo… doplňte si nejakú inú obohranú pesničku. Možno mi to dokonca niekto vysvetlí. Prečo, z akého ekonomického dôvodu, nie je možné zvýšiť mzdy ľudom, ktorí si to odmakajú a sú prostredníkom medzi bankou a klientom, sú reklamou firmy a majú presviedčať ostatných, že ich zamestnávateľ je ten najlepší?
Dotyčný len veľmi ťažko nájde iné vysvetlenie ako to, že príčinou je praobyčajná chamtivosť firmy a snaha manažmentu vykázať ešte efektívnejší pomer zisku a výdavkov (a nechať si vyplatiť odmeny v desaťnásobkoch platu zamestnanca pobočky).
S podobnou aroganciou zamestnávateľa som sa stretol už toľko krát, že argument „čo si nevybojuješ, nemáš“, nepovažujem za žiadne klišé. Preto verím, že zamestnanci UniCreditu ešte svojím bojom všetkým vytrú zrak. Nevzdávajte sa!
Nemali by sme váhať, či ich v boji podporíme. Pretože my všetci, ktorí nerozhodujeme o tom, koľko si vyplatíme z cudzej práce, sme na jednej lodi!
A vy, zamestnanci UniCreditu, ktorí ešte nie ste v odboroch – na čo čakáte?