K tridsiatemu výročiu Nežnej revolúcie nemá zmysel písať siahodlhé eseje. Beztak, zaniknú v aktuálnom víre písania a spomínania. Kto má záujem má dnes možnosť čerpať z prakticky nevyčerpateľného množstva domácich či zahraničných zdrojov, nazerajúcich na túto problematiku z pohľadu rôznych spoločenských a ekonomických uhlov pohľadov.
Považujem však za trošku cynické to neustále rapotanie o tom ako sa má celá spoločnosť lepšie a ako všetci zbohatli. To je nesporný fakt. Ekonomické ukazovatele hovoria jasnou rečou. Ale nebolo by prinajmenšom zvláštne ak by sme oslavovali udalosť od ktorej sme na tom po tridsiatich rokoch rovnako alebo ešte horšie? Mám taký pocit, že táto mantra „máme sa lepšie“, je akousi univerzálnou odpoveďou na tzv.spomienkový optimizmus husákových detí.
Popravde, ako porevolučnému dieťaťu (ktoré síce nazažilo, ale možno o to nezaujatejšie vie zhodnotiť), sú mi niekedy smiešne generalizované tvrdenia niektorých „pamätníkov“ o tom ako bolo za komunistov lepšie pretože znovu – fakty hovoria jasne. Títo ľudia tvoria, napriek tomu, že sú tí hlasnejší a ich odporcovia im vytvárajú na sociálnych sieťach zaujímavý dosah zdieľaním a výsmechom, tvoria minimálnu názorovú časť.
No stretávam sa s ďaleko zaujímavejším počtom ľudí ktorí nepopierajú, to že významné množstvo vecí sa zmenilo k lepšiemu, no majú pocit že ideály Novembra to ovplyvňujú minimálne. Žijeme ideály novembra? Žijeme v súdržnosti, komunite, slobode a láske? Títo ľudia majú pocit že niekto tieto myšlienky ukradol a vytvoril tu fetiš kapitalizmu ako jediného právoplatného dediča týchto ideálov.
Každý chcel byť na začiatku príbehu nového úspešného (Česko)Slovenska, Ale z rozprávania mám pocit, že nikto nechcel (nerozprával som sa s Haščákom) obraz síce makroekonomického tigra, ale s vymierajúcimi regiónmi. Rozvíjajúcej sa spotrebitelskej ekonomiky, ale obrovských dlhov. Moderných fabrík, ale mizerných platov. A mohli by sme pokračovať do večera od šarapatenia politikov, finančné skupiny až po agentúrne zamestnávanie a prekérnu prácu.
Ako krajina možno ideme vpred. Ale veľa ľudí prehralo a veľa ľudí sa sklamalo. A mnoho z nich toto sklamanie nahnalo do elektorátnych košiarov rôznych bláznov. A sklamaní zďaleka nie sú len lenivci a neschopáci. Tak, ako za novembrom 1989 stáli študenti a pracujúci, tak bolo na námestiach vidieť aj červené vlajky. Aby sme naplnili novembrové vízie, potrebujeme tam tie vlajky dostať opäť.