11. Novembra Martin na bielom koni už pár rokov (aspoň do môjho mesta) nechodí. S počasím to je v poslednom čase také, dosť neisté.
S istotou ale môžeme k tomuto dátumu priradiť inú udalosť. Pred 101 rokmi sa v železničnom vozni na severovýchode Francúzska stretli zástupcovia bojujúcich strán a podpísali prímerie.
Skončila sa tak vojna dovtedy nevídaných rozmerov. Veľká vojna zmenila spôsob vedenia vojny. Na scéne sa objavil „TANK“ ktorý dodnes tvorí základnú zložku pozemných armád krajín celého sveta. Realizovali sa „skvelé nápady“, napríklad poleptanie nepriateľských vojakov plynom. Vojna mala vplyv na celospoločenské zmeny od Októbrovej revolúcie, až po neskorší vzostup a nárast popularity myšlienok Adolfa Hitlera. Pre zranených, z ktorých sa stali státisíce vojnových invalidov, bol ich ďalší život často skôr utrpením. Často na sa ocitli úplnom dne spoločenského rebríčka a v zúčastnených krajinách neexistovala rodina, ktorej by sa vojna nedotkla.
Žilinčania obvykle vedia, no cezpoľní možno ani netušia, že v Žiline sa po vojne nachádzal pomerne veľký cintorín obetí prvej svetovej vojny. Žiaľ ustúpil výstavbe a premenám mesta. Môžete si o ňom prečítať napríkald tu: https://www.teraz.sk/ceskoslovensky-rok-obrazom/pomnik-obetiam-1-svetovej-vojny-postavil/334357-clanok.html
Udalosť týchto rozmerov sa prirodzene preniesla aj do umeleckej tvorby. Kto by aspoň z počutia nepoznal Hviezdoslavove Krvavé sonety, či nevidel Tisícročnú včelu? Remarque-ove „Na západe nič nové“ je nielen povinné čítanie každého dospievajúceho chlapca, ale aj skvelým vstupným testom do sveta literatúry. Ak vás táto kniha vo svojej jednoduchosti a pútavosti nezaujme, knihy pravdepodobne nebudú vaša šálka kávy. Popri stovkách ďalších diel aj Mc Craenove – „In Flanders fields“, kde píše o vlčím makom posiatých radoch krížov.
Prvá svetová vojna bola akousi vstupnou bránou do 20. storočia a ukázala aké asi bude. A koľko má moja generácie šťastia, že sme sa narodili až v jeho posledných dekádach.
No a práve príbehy ľudí 20. storočia, ich životné strasti aj silu mapuje projekt Post Bellum. Svojou prácou robia neoceniteľnú službu našej spoločnosti. Bez nudných akademických faktov. Ale aj bez zbytočného pátosu. Každý kto číta tieto príbehy, si môže sám vytvoriť názor na režimy našej minulosti a nazrieť na ne pohľadom obyčajných ľudí. Uchovávanie týchto spomienok je nielen veľkým prínosom pre ďalšie generácie, no aj skvelým nástrojom ako bojovať proti snahám obdivovateľov týchto režimov vyťahovať pozlátka, ktorých bolo bez tak pramálo. Výstavy Post Bellum sú tŕňom v oku kotlebovcom, či pohrobkom prokurátorov päťdesiatych rokov. A to je len dobre.
Práve vlčie maky si, veľmi symbolicky, zvolilo Post Bellum za symbol svojej zbierky a dnes si ich môžte zakúpiť v uliciach slovenských miest. Myslite na to keď pôjdete na obed alebo domov z práce. Pripnite si ho! Možno sa zapletiete do debát o veciach, na ktoré by ste inokedy ani nespomenuli. A ak aj nie, tak podporíte výnimočný a potrebný projekt. Predsa – „Nevedieť, čo sa stalo prv než sme sa narodili, znamená navždy ostať dieťaťom“
Celá debata | RSS tejto debaty