Všehochute skorotridsiatnika

Tento text by som rád adresoval najmä obyvateľom Žiliny. Možno trošku iným pohľadom, ale s veľkou úctou k mladým študentom/tkám, ktorí prišli na námestie s transparantmi protestovať proti najväčšej sprostosti ktorá sa v Žiline, žiaľ, každoročne opakuje. Protestovali proti „idilickému“ rodinnému podujatiu – „Večer tisícov želaní.“

Nepoznám rodiča, ktorý by neučil svoje dieťa jednej veci: „Na červeného panáčika stojíme a na zeleného ideme“.

Predstavte si, že takto pripravujete do života svoje dieťa a zrazu cez cestu na červenú prejde, čumiac do telefónu, nejaká puberťáčka. Po prichádzajúcich autách ani zdania. Ona prejde, nič sa jej nestane. Vy čakáte a vysvetľujete dieťaťu, že to je škaredo, to sa nesmie a na červenú sa stojí. Prečo? Dieťa často úplne presne nechápe, čo je bezpečnosť, zodpovednosť, slušnosť.To (často aj nie) chápeme iba my, dospelí. Prešli sme si socializačným tréningom a vieme, prečo učíme deti pravidlám.

Nechápem teda prečo, ak niekto rešpektuje červenú na prechode, nerešpektuje všeobecné nariadenie mesta Žilina a vezme deti na vypúšťanie lampiónov šťastia, podieľať sa tým na zasvinení nášho mesta a okolitej prírody.

Určite, tá akcia má všetko. Charitatívne pozadie, aj efekt. Je to pekný chvíľkový zážitok. Odletí….a dopadne.

Môj syn má niečo vyše roka. Ísť tam by bol pre neho neskutočný zážitok. A my by sme si mohli pohladkať vlastné egá tým, že sme prispeli na dobrú vec, Ja sa však skôr teším na to ako mu vysvetlím, prečo sme tam nikdy nešli a prečo tam netreba chodiť. Rád mu tento večer vynahradím prechádzkou v prírode alebo ak to nepôjde, tak len tým, že bude(me) dlhšie hore a hrať sa. A charita? Za hodinku by sme vyzbierali tisíce eúr len na to, aby ste tam nechodili. Myslím si, že deti by sme mali učiť tomu, že zábava aj niečo stojí. Chvíľkové potešenie sú aj čipsy. Páčilo by sa vám ak by ich obal po dojedení vaše dieťa prásklo na zem? Potešenie je aj striekať sprejom na fasády domov, trebárs aj na tú vašu.

Tie deti budú vyrastať a skôr či neskôr porušovať pravidla budú. Je to potrebné a všetci sme si tým našťastie prešli. Sami prídu na legitímnosť toho ktorého pravidla. Našou výchovou vieme ovplyvniť to, ktoré pravidlá skôr vyhodnotia ako pravidlá, ktoré dodržiavať treba úplne a pri ktorých môžme „privrieť oko“. Budú chľastať na verejnosti, prechádzať na červenú a fajčiť v školskom areáli. O čom som ale presvedčený, je to, že ich môžme už ako malé detičky naučiť pravidlám, ktoré ak budú dodržiavať tak z toho budeme mať radosť ako „úspešní rodičia“a aj celá spoločnosť. Naučiť ich, že rešpektovať napríklad pravidlo vyhodenia prázdnej fľaše do koša, alebo ohorku do popolníka sa vyplatí aj im. A mali by sme ich učiť aj to, že na svete nie sú len oni a ich zábava a že dodržiavaním istých pravidiel si pomáhame všetci navzájom.To asi zďaleka nestačí, ale niekde začať treba. Určite im však základy tohoto správania nevštepíme tak, že ich budeme odmalička brávať na akcie masového bordelrobenia. Navyše porušujúce mestské nariadenia.

Ak ste na vypúšťaní lampiónov boli, určite len preto, že ste chceli dopriať deťom pekný zážitok. Skúste nad tým budúci rok popremýšľať a radšej vezmite deti do prírody. Uvidia ju a pochopia prečo ste ich tam vzali. A vy im vysvetlite, ako ju chrániť! Možno zažijete niečo nové (čo vás na Hlinkovom námestí zaiste nečaká) a dočkáte sa otázok, ktoré vám potrápia hlavu. A to je 100x  lepšie ako spolu s nimi vypúšťať odpad do vetra.