Všehochute skorotridsiatnika

Spájať aktuálne dianie okolo pandémie s otázkou viery môže ateistu poľahky priviesť k rôznym škodoradostným úvahám. Ak by sme pripustili existenciu boha, nie je súčasný stav trestom pre časť veriacich za ich nenávisť voči blížnym svojim, alebo trest pre cirkev za ich paktovanie sa s neofašizmom? Možno.

Ale toto nie je správna chvíľa. V tejto chvíli je asi na mieste empaticky pochopiť ľudí, ktorí, nech už akýchkoľvek dôvodov uverili a ktorých viera  úprimne napĺňa pocitom nádeje a povinnosťou spolupatričnosti. To je to, čo teraz potrebujeme. Je recept na dnešné dni, nech už veríme v jednorožce, počatie z panny alebo neveríme v nič nadprirodzené.

Otázka je, čo na to obchodné spoločnosti s vierou (rozumej cirkvi)? Prístup tej pravoslávnej je snáď všetkým známy. Svojim fanatickým prístupom vystaviť bratov a sestry možnosti (pre nich pravdepodobne) smrteľnej nákazy to chce poriadny kus ignorantstva a fundamentalizmu. Tiež posledný prípad v Trenčianskej Teplej ukazuje, ako dokáže fanatizmus zatemniť zdravý úsudok. Spoločná slávnosť sa konala na základe kanonického práva. A na druhý deň znovu! Pretože ma toto právo nikdy príliš nezaujímalo, neviem to posúdiť. Podľa prírodných zákonov sa však u bratov a sestier farníkov, ktorých mal pán farár svojou autoritou viesť k dodržiavaniu všeobecne prospešných opatrení, môže zanedlho konať pľúcna ventilácia. Môžeme sa len domnievať koľko podobných slávnosti na Slovensku denne prebieha a koľko ich ešte prebiehať bude.

No a popri tom ako každý príčetný dnes robí to čo má a každý svojou troškou sa snaží prispieť alebo minimálne nič nepokaziť a hľadáme zdroje kde sa dá, vikár nitrianskej diecézy lieta po nebi s predrahou krvou kristovou. Doteraz ešte pol biedy. Ibaže štát na tieto parády prispieva okolo 40 mega ročne.

Istý vzťah medzi cirkvou a štátom, tu vzhľadom na demografické výsledky, je zrejme žiadúci. Nadobúdam však presvedčenie, že príchodom časov kedy sa budú musieť uskromniť podnikatelia aj pracujúci, by sa mali uskromniť v prvom rade tí ktorí o tom už dve tisíc rokov hovoria. Teraz je čas prehodnotiť vzťah štátu a inštitúcie ktorej príslušníci by síce radi dotáciu, ale neradi dodržiavať jednoduchú požiadavku –  ochraňovať zdravie svojich veriacich. Pri majetkoch, božej milosti a počte veriacich, ktorí sa zaiste radi podelia so svojimi duchovnými to snáď cirkev prežije isté obdobie (niekoľko rokov) aj bez príspevkov od štátu, ktorý bude musieť svoje zdroje jednoznačne smerovať k opatreniam kde nám modlitba príliš nepomôže.

Posledným konaním (a aj nekonaním) duchovenstva je na toto v spoločnosti zdá sa o čosi väčšia požiadavka ako v minulosti. Ak však prihliadneme na zloženie Národnej rady, ktorá je z časti kontrolovaná  náboženskými fanatikmi, z časti neoliberálmi, ľudákmi a Smerákmi, ktorí sa budu navzájom tak trošku potrebovať, zrejme tu máme v tejto otázke, toto volebné obdobie ako každé iné – status quo.

.